Blog

VŠADE HOVORIA, ŽE SA TREBA PRIJAŤ... ALE AKO?

V psychologickej i duchovnej literatúre nachádzame neustále výzvu k sebaprijatiu. Hlboká akceptácia seba samého je skutočne kľúčom k liečbe. Často sa však stretávam v praxi s určitým zmätkom a neistotou ohľadom témy sebaprijatia. Ľudia sa pýtajú: "Ako sa vykonáva to sebaprijatie? A čo to vôbec reálne znamená?"
Najjednoduchšia a najvýstižnejšia definícia prijatia, ktorá mi utkvela hlboko v pamäti, bola táto: 
"Zostať s tým, čo je."
Ak sa vnútro cíti bezmocné, prijatie znamená vidieť, že som bezmocná, bezmocný. Aj tak sa beriem do náruče.
Ak sa vnútro cíti zranené a bezcenné, prijatie znamená vidieť tú zraniteľnosť. Aj tak sa beriem do náruče.
Ak sa vnútro nechce brať do náruče, lebo cíti sebanenávisť... prijatie znamená vidieť, že je tam sebanenávisť. Aj s tou sebanenávisťou sa beriem do náruče.
Ak je tam bolesť taká hlboká, že je jednoduchšie obviniť blízkych... prijatie znamená vidieť, že ešte nedokážem odpustiť. Aj s tým hnevom sa beriem do náruče.
Ak je vnútru odporné sa pozrieť na seba, prijatie znamená vidieť, že je tam odpor. Aj s tým odporom sa beriem do náruče.
Ak vnútro cíti vinu a hanbu a najradšej by neexistovalo, prijatie znamená uvidieť túžbu po prepadnutí sa pod zem. Aj s tou strašlivou túžbou po zmiznutí z tohto sveta sa beriem do náruče.